Zápisky z tretej adventnej...soboty

Autor: Veronika Mešková | 16.12.2019 o 9:05 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  254x

Sedím v mojom červenom kresle, z rádia znejú vianočné piesne. Dnes sa im už nebránim ako 25.11. na Katarínu, keď jedno komerčné rádio malo generálku Vianoc. 

Vtedy som pre prekročení prahu kancelárie a úvodnom „ahoj“ kolegyni hneď spustila: „Bože vypni to. Vianočné pesničky teraz?! To sa už celkom zbláznili?!“

Dnes je tretia adventná sobota. V práci sme mali včera vianočnú kapustnicu, svet tam za oknami je trochu poprášený nabielo a cez deň sme boli s mamou nakupovať vianočné darčeky. Naša rodinná tradícia. My dve v meste, chodíme od jedného obchodu k druhému a špekulujeme, čím by sme našim blízkym urobili radosť. Čo tam po tom, že v klenotníctve sme už obe dosť netrpezlivé, lebo predavačka obsluhuje pani so synom, ktorí majú príliš veľa požiadaviek! Určitý stres patrí k tomu. A zároveň nám pripomína, že nič nie je dokonalé. Čo k tomu ďalej patrí je dobrý spoločný obed, káva a postátie si na námestí pri punči.

Keď som na vianočných trhoch kupovala štrúdľu, pritmolil sa ku mne jeden starý pán. „Mhm, štrúdľa, aj ja by som si dal. Ale viete, čo by som si dal ešte radšej? Jeden pirôžtek, ten vanilkový. No nemôžem si ho dať, lebo nemám peniaze. Nekúpili by ste mi jeden?“ 

Pohľadom pána ošacujem ako nepríjemné predavačky v drahých obchodoch. Pohlavie: mužské, vek: 80+, v ruke drevený čakan a spod rozopnutého kabáta vykúkal slušný tmavomodrý oblek s červenou kravatou a čistou bielou košeľou. Prenikavé belasé oči možno kedysi spôsobili srdcabôľ nejednej mladej deve. Teda žiadny zanedbaný bezdomovec. Možno len minul všetky drobné, ktoré si so sebou zobral z domu.

 „K tej štrúdli Vás poprosím ešte pribaliť jeden vanilkový pirôžtek. Poprosím Vás ale zabaliť ho osobitne,“ hovorím predavačke. Veď kto dokáže odoprieť radosť starému človeku v čase adventu? Neskôr som si už v teple môjho kresla uvedomila, že moja stará mama, hoci s almužným dôchodkom, by si takto pirôžtek nikdy nevypýtala. Hrdosť by jej nedovolila. No ľudia sú rôzni. Snáď ten pirôžtek starému pánovi aspoň spríjemnil deň.

Rada sa motám na vianočných trhoch na námestí, keď na ňom nie je príliš husto. Pred týždňom som sa takto prechádzala pomedzi stánky home-made výrobkov v žilinskej synagóge. A nevdojak si spomenula na jednu moja kamarátku, ktorá nad podobným trhom krútila nosom so slovami: „To súčasné BIO – EKO- HOME-MADE šialenstvo mi je proti srsti. Zober si, aké sú tieto produkty drahé. Ako si ich môže dovoliť nejaká viacčlenná rodina? No nemôže. Lebo aby si si ich mohla dovoliť, musíš mať istý príjem. A ten vyprodukuješ väčšinou hodinami tvrdej práce. Takže aká lepšia kvalita života alebo lepšie zdravie s takýmito produktami, keď namiesto prechádzky v parku drieš na svoj bio-eko životný štandard?“

Podvečer som vyplnila slovami. Prišla ma pozrieť kamarátka zo ZŠ. A ja som bola rada, že prišla. Lebo lepšie ako na FB sa zdieľa F2F (tvárou v tvár). Na povrch sa dostala aj moja frustrácia, ktorá tým vyplávaním akoby stratila na váhe.

Cez deň som teda toho veľa stihla, no jednu vec predsa nie. Stíšiť sa. A to je pritom aktivita, ktorá by adventu tak veľmi pristala! Ale ako nájsť fúgu v bežnom dni? Časový úsek vyplnený tichom. Pokojne sedieť, pozorovať, nemyslieť. Nepísať tento blog, napadlo Vám možno. Po práci nejsť cvičiť, obmedziť sociálne kontakty, menej: nakupovať, upratovať... Každý by si do tejto vety mohol doplniť svoje vlastné slovesá. No ja chcem predsa všetko stihnúť! A ak by sa náhodou aj nejaká chvíľka ticha predrala na povrch, pohotovo by som ju zahatala činnosťou...

Latinský adventus vraj znamená príchod. Dosť nervujúce slovo pre typického človeka dnešnej doby. Čakanie u lekára, v obchode pri pokladni, na MHD... Všetky neznášame, lebo nás zdržujú od našich životov. No pritom cítime, že na Vianociach je najkrajšie práve to čakanie na ne. Ale na čo vlastne čakáme, keď čakáme na Vianoce? Niektorí čakajú na narodenie Bohočloveka, iní na voľno z práce, stoly plné dobrého jedla, stretnutia s rodinou či priateľmi. Už možno vidíme seba- usmiatu/usmiateho na gauči vykúrenej a vyzdobenej obývačky. A je pravdepodobné, že po ukončenom predvianočnom zhone budeme už konečne menej uhundraní a milší. A svet sa nám bude zdať byť lepším miestom pre život ako zvyčajne. Ja som si však priam istá, že sa nám to nezdá. Že to tak jednoducho je. Na chvíľku si dovolíme vystúpiť z kruhu zháňania sa a riešenia problémov, dovolíme si tešiť sa zo života. My sa vlastne už teraz tešíme na to tešenie sa. Tak dotešenia sa, priatelia, ešte máme týždeň a niečo pred sebou! :-) 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

OĽaNO môže strážiť, ale nie vládnuť

Chce to len čestného vedúceho agentúry bez osobných a politických ambícií.


Už ste čítali?