O Sorrente, neapolských čašníkoch, Pompejách a Vezuve

Autor: Veronika Mešková | 8.4.2020 o 12:27 | (upravené 8.4.2020 o 13:08) Karma článku: 6,40 | Prečítané:  2175x

Už pred vyplávaním lode z Neapolu do Sorrenta mi je trochu blbo od žalúdka. Sedí mi v ňom tabletka proti morskej nemoci. :-)  

A brucho si zrejme ešte priveľmi dobre pamätá moju včerajšiu pizzu quattro formaggi, ktorú som si dala na večeru a vďaka ktorej som sa v noci posteli prehadzovala zo strany na stranu. Prečo tí Taliani musia dávať olivový olej ešte aj na takúto mastnú pizzu?!

SORRENTO je čarovné. Menej čarovné je už to, že naň mám len zhruba dve hodiny čas. Je ale prijemné potulovať sa jeho uličkami, v niektorých stánkoch kúpiť koreniny ci limoncellu, vychutnávať si zmrzlinu.

Zablúdim do kostola, v ktorom je výstava fotiek Raffaela Celentana. Nepamätám si, že by ma niekedy doteraz fotografia tak silno oslovila.

Mníšky hojdajúce sa na hojdačke zavesenej na starom píniovom strome, malý chlapec štverajúci sa na veľkú tepanú bránu, dievča v mori s veľkou mušľou na uchu a starobylé mesto na pozadí. Raffaele, rodák zo Sorrenta, ponúka obraz života v Taliansku za posledných tridsať rokov. Pri viacerých sa pousmejem a napokon mám troch favoritov- zábery, ktoré by som si rada kúpila. Keďže sa jedná o kópie (síce s podpisom a pečaťou), nepredpokladám, že ich cena by mohla byť vysoká. Z výstavy však napokon odchádzam sklamaná a so sklopenými ušami. Očividne nie som zvyknutá platiť za umenie.

Míňať drobné na kávu a koláče či primerané sumy na oblečenie, to áno. No pri umení akoby sa mi v hlave zobudil hlas mojej mamy a ja ju počujem prerátavať, ako dlho musí pracovať, aby danú sumu zarobila... (Kamarátkina mama prerátava na kg kureniec. :-)

Na moje prekvapenie kožené tašky sú tu v porovnaní so Slovenskom lacné. Tak si jednu kúpim- na zmierenie sklamania duše z Raffaela, ktorý mi unikol, ako vždy niečo, len o kúsok.

Počas plavby späť sa so mnou dá do reči jeden pár z Británie. Stážujú sa, akí drzí a neochotní sú Neapolčania. Slušne pritakávam. V skutočnosti ma však ich ponosy nie príliš zaujímajú. Veď koho by aj- na mori a v takýto krásny slnečný deň! Na vyjadrenie istej spolupatričnosti sa ale s nimi podelím o moju storry. „V jednej reštaurácii v centre mesta som sa spýtala čašníka, kde je toaleta. Poslal ma hore schodiskom a vpravo. Vybehnem po schodoch a zabočím vpravo. Aké ale bolo moje prekvapenie, keď som sa ocitla priamo pred dverami s ceduľkou „Private“. A áno, blízko bola toaleta, no pánska. Na prízemí som to však nepríjemnému čašníkovi slušne vytmavila. Pred práve platiacim Talianom som mu vysvetlila, že by mal byť ku zákazníkom viac slušný. To sa mu, samozrejme, nie veľmi páčilo. Situáciu sa snažila zachrániť jeho kolegyňa, ktorá ma odprevadila na dámsku toaletu na prízemí na opačnom konci miestnosti. Kolegovu bezočivosť sa snažila chabo zdôvodniť jeho nedostatočnou znalosťou angličtiny. Bol to, samozrejme, nezmysel. No inak som nemala žiadnu zlú skúsenosť“, uzatváram pozitívne rozprávanie pred mojimi spolucestujúcimi. Predsa len, dnes je príliš pekný deň na sťažnosti...

Neapolskí alebo možno i talianski čašníci (neviem) sú kategóriou samou o sebe. Raz som v reštaurácii sedela vedľa nášho talianskeho sprievodcu. Pousmial sa, keď mi prekladal čašníkovu otázku, či som jeho priateľka. Odpovedal mu a následne sa medzi nimi rozpútala zaujímavá debata. Alebo aspoň mne pripadala zaujímavá. Miestami sa usmievali a výrazne gestikulovali, aby následne skĺzli do zjavne hĺbavej nálady, kedy druhá strana musela na odpoveď dlhšie čakať. A potom súhlasné pritakávanie... „O čom ste sa rozprávali?“ Spýtam sa nedočkavo po hodnej dobe, keď debata ustala odvolaním čašníka k vedľajšiemu stolu. „O našich priateľkách a ženách všeobecne.“ „Čože, Ty ho poznáš?“ „Nie, dnes som v tejto reštaurácii prvýkrát.“ „A to je bežné? Myslím rozprávať sa o súkromných veciach takto verejne, v reštaurácii s cudzím človekom?“ „Áno, povedal by som, že je to bežné, normálne.“ A skutočne. Neskôr sa takéto debaty zopakovali aj v iných reštauráciách.

Na posledný deň mám naplánovaný výlet do POMPEJÍ a na VEZUV. Odignorujem prednostné lístky, ktoré ma majú oslobodiť od možného čakania na vstup do mestečka. Po mojej predchádzajúcej skúsenosti už viem, že tieto lístky sú dobré len na jednu vec- vytiahnutie peňazí z vreciek turistov. Žiadny iný význam nemajú.

Po Pompejách, ktoré boli v roku 79 n.l. zničené erupciou Vezuvu nás sprevádza Lucia. Malá Talianka s blonďavým melírom, hlbokým výstrihom a krikľavo červeným rúžom rozpráva ako o život. Doslova. Prúd slov sa z nej valí ako láva, vyraz jej tváre sa mení podľa toho, o čom práve rozpráva a jej ľavá ruka občas pretne vzduch vo výraznom geste. (V pravej drží fľašu s vodou.) Občas sa zasmejeme či aspoň pousmejeme, lebo Lucia to s nami vie. Jej rozprávanie je farbisté a naozaj vtipné. Napríklad, keď nám rozpráva, že v Pompejách bolo niekoľkonásobne viac nevestincov ako pekární. Keď počujem Britov s úsmevom na tvári šomrať, že naozaj rozpráva prirýchlo, pri rozchode pred toaletou k nej opatrne pristúpim a poprosím ju, či by mohla trochu spomaliť. „Of course, my dear, don´t worry.“ Spomalenie jej vydrží v priebehu nasledujúcich asi piatich viet. No na Luciu jednoducho nie je možne sa hnevať, dokonca ani len mračiť. Pred vstupom do historického nevestinca sa našu skupinu pokúšajú predbehnúť niekoľkí jednotlivci. Tvárou tvar Lucii však nemajú absolútne žiadnu šancu. Zdá sa mi, že čo sa snaží dosiahnuť ženská emancipácia možno v iných krajinách, Talianky už dávno zvládli. Po svojom.

Obdivujeme budovy vykopané spod nánosov popola a lávy- malé divadlo, fórum a iné. Ku koncu prehliadky začína hrozivo znejúce hromobitie pretínať neprirodzené ticho. Do pár minút sa spustí veľmi hustý dážď. Našťastie, prehliadka sa už skončila. Treba sa však dostať k východu. V priebehu chvíle som premoknutá do nitky. Voda sa miestami valí v prúdoch a Lucia nás upozorňuje, aby sme sa na kameňoch nešmykli.

Po vyjdení z historického mestečka mi je chladno a chápem, že v týchto mokrých handrách nebudem môcť pobehovať cely deň. Otrasné turistické tričko s nadpisom Pompeje mi predavačka ponúkne namiesto oficiálnych 15 Eur za 10. No čo, veď reklamovať ho sem určite nepôjdem, tak načo mi je pokladničný blok. I keď, aká je skutočná cena trička netuším, lebo predávajúci nejako zabudli označiť produkty cenovkami. A dokonca idem do risku a urobím presne to, čo nám náš sprievodca Antonio neodporúčal- jesť v Pompejách. Dostanem ohriate uvarené cestoviny a snažím sa nemyslieť na jeho rozprávanie o zhŕňaní nedojedených zvyškov jedál do nových porcií. Veď to znie tak absurdne, že to určite nemôže byt pravda...

Autobus nás ďalej dopraví až na VEZUV. Na vrchol sopky je to ešte asi dvadsať minút peši po čierno- červených kamienkoch z lávy. Fotím si výhľad i kvietky rastúce popri chodníku. Občas trochu mrholí. Keď sa však dostanem na vrchol, slnko vykukne spod mračien a svet naokolo nadobudne iné kontúry. Vezuv i Pompeje sú jednoznačne destinácie, ktoré by žiadny návštevník Neapola nemal opomenúť. Popravde však nerozumiem, prečo ľudia žijúci v dedinkách hneď pod Vezuvom tak riskujú a nepoberú sa z tejto nebezpečnej lokality kade ľahšie. Ako sa však hovorí- každý si je sám strojcom svojho šťastia.

Môj pobyt v Neapole, ktorý som využila i na krátke výlety do okolia, sa naplnil. Veziem sa v taxíku ešte spiacim mestom, na kapotu auta jemne dopadajú dažďové kvapky. A prekvapivo, pociťujem istú melanchóliu. Ani nie tak za mestom, ale za odchádzajúcim letom, konkrétnymi situáciami a ľuďmi, ktorých som mala príležitosť počas môjho pobytu stretnúť... :-)

 

Áno, samozrejme, text vznikol ešte pred pandémiou. Nebol však čas ho publikovať. :-) Pobyt sa uskutočnil na jeseň 2019.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ANALÝZA

Obama s černochmi pochodoval, Trump posiela armádu. Ako to zmení voľby?

Prezident sa ani nesnaží vniesť pokoj.

Dobré ráno

Dobré ráno: Zákaz predaja v nedeľu uškodí hlavne obchodným centrám

V parlamente sú dva poslanecké návrhy.

Komentár šéfredaktorky Beaty Balogovej

Amerika horí, Trump je nahý

V našom regióne Trumpove reči o sprisahaní neprekvapujú.


Už ste čítali?